Všetko sa v živote musíme naučiť: chodiť, rozprávať, pamätať si... To isté platí aj v našom vzťahu s Bohom. Aj Jemu sa musíme učiť dôverovať. (videnie 9.12.05)
Videla som človeka (dám mu meno Adam) stáť na brehu širokej rieky. Bolo vidieť, aká je táto rieka dravá, bola hlboká, ale to Adama neodradilo: potreboval prejsť na druhú stranu a most tu nebol. Urobil teda prvý krok... Potom druhý, tretí. Ako tak kráčal, vôbec sa jeho nohy neponorili do vody, len okolo jeho členkov zľahka žblnkala voda. Prešiel až do stredu rieky kráčajúc po jej hladine, keď sa zrazu otočil a zavolal: "Poďte!" Až vtedy som si všimla, že na mieste, kde vošiel do rieky stojí ešte pár ľudí. Po tejto výzve to medzi nimi zašumelo, trochu v rozpakoch však všetci postupne vošli do rieky. Aj oni šli po rieke bez toho, aby sa ponorili. Keď vystúpili na breh, Adam skontroloval, či sú všetci v poriadku a či prišli všetci, ktorí do rieky vstúpili.
A celá skupina sa pohla ďalej. Dorazili k obrovskej hore. Bolo mi jasné, že Adamova cesta vedie priamo cez tento vrch. Bol naozaj vysoký. Adam zanechal skupinu a vydal sa k nemu. Ako tak kráčal, každým jeho približujúcim sa krokom sa tento vrch znižoval. Keď Adam dorazil až k nemu bol mu sotva po bradu. Pár šikovnými hmatmi ho preliezol a bol na druhej strane. Opäť zavolal na svojich priateľov a oni opäť váhali. Napokon sa po jednom odvážili a vydali sa k vrchu, ktorý sa opäť zmenšil a hravo ho preliezli. Na "druhej strane" sa čudovali, že to nebolo až také ťažké, ako to najprv vyzeralo.
Ešte počas ich družného vymieňania vzájomných dojmov sa stalo niečo veľmi čudné: Adam si ľahol tvárou na zem a ruky roztiahol od seba. Vyzeralo to veľmi bláznivo. Až vtedy som zbadala, že si ľahol do blata. Ale nebolo to obyčajné blato, vyzeralo, akoby bolo živé. Snažilo sa Adama pohltiť, no nešlo to. Dokonca sa cez neho chcelo blato samo prevaliť, ale nemohlo. Bolo mi jasné, že blato Adama pohltiť nemôže, pretože do neho Adam nepatrí. Čo ma však prekvapilo ešte viac bolo, keď Adam zavolal na svojich priateľov: "Ľahnite si, urobíme reťaz!" Ľudia sa na seba len neveriaco a mnohí aj s otvoreným protestom pozerali a krútili hlavami. Ale postupne si všetci ľahli tak, že sa dotýkali rukami. Aj ich sa blato pokúšalo zaplaviť ale tiež sa mu to nepodarilo. Tiež doň nepatrili. Už som nevidela, ktorý z nich bol Adam. Vtedy som ich uvidela z vtáčej perspektívy. Videla som, ako títo ľudia ležia v blate hlavami tesne na začiatku vodopádu z blata! Ten vodopád bol ohromný a už len myšlienka na to, žeby doň niekto spadol bola strašná. "Veď oni vytvorili akúsi sieť!" - pomyslela som si. Odrazu som videla v tom blate topiacehosa človeka. Hoci blato nebolo hlboké, jeho prúd bol taký silný, že nevládal vstať a tak ho unášal až k "blatopádu". Tu sa však dotkol kohosi ruky a začul hlas: "Rýchlo si vylez na môj chrbát a prejdi po našich chrbtoch do bezpečia!" Ukonaný človek sa s vypätím síl vyškriabal na jeden chrbát a potom prešiel opatrne do bezpečia na breh.
Veľmi ma to zasiahlo. Sme príkladom pre druhých ľudí v tom, ako dôverujeme nášmu Bohu? Adam najprv ukázal, že dôveruje Bohu, ukázal, ako to funguje a potom povzbudil aj svojich priateľov, nech to skúsia. Po celý čas som vedela, že Adam nikoho do ničoho nenúti, všetko nechal na slobodnej vôli svojich priateľov. Ale ak by sa nerozhodli naučiť sa dôverovať Bohu, nemali by svedectvo, skúsenosť s Bohom. O tomto boli prvé dva obrazy.
Avšak posledný obraz mi vyrazil dych: títo ľudia boli ochotní obetovať svoje meno (nikomu som už nevidela tvár, lebo ležali tvárou v blate), dôstojnosť (ľahnúť si do blata? Čo je to za nápad?!) a a pohodlie kvôli ľuďom, ktorí sa v blate topili. Ale jednej veci sa nikto z nich nevzdal: ČISTOTY! Ak by sa jej vzdali, blato by strhlo aj ich. To, že máme s Bohom svedectvá, že Ho poznáme a dôverujeme Mu máme využiť na to, aby sme mohli slúžiť pri záchrane ľudských životov.
Nech nám je Boh milostivý a dá nám odvahu viac Mu dôverovať a učiť to aj iných. Amen
"A oni zvíťazili nad ním pre krv Baránkovu a pre slovo svojho svedectva a nemilovali svojej duše až do smrti." Zj 12:11