Narodená: 5.2.1975

Znovuzrodená: 4.4.1992

Vyrastala som v rodine, kde sme vedeli, že Boh existuje, no nemali sme žiadnu potrebu naväzovať s Ním akýkoľvek vzťah. Vlastne, potrieb bolo dosť, len sme nevedeli, že Boh o nás stojí.

Moji starí rodičia sú znovuzrodení kresťania. Počas totality sa u nich konali bohoslužby. Často sme tam chodievali. Neboli sme ako deti nadšené. Vedeli sme, že babka nám nebude tolerovať vylomeniny, ktoré by tolerovali iní. Ani sme tam nemali partiu, takže nám tam bolo otupno. Viem, že už vtedy si Boh povolal modlitebníkov za našu rodinu.

Vždy som si bola istá, že Boh existuje, je reálny. Naozaj som nevedela, ako sa k Nemu dostať. Na základnej škole som bola najlepšou priateľkou "vodkyne" triedy. Mala ma rada a ja ju tiež. Aj vďaka tomuto priateľstvu som požívala zvláštne postavenie a aj som ho využívala. Nikdy som ľudí nevedela deliť na populárnych a nežiadúcich. Priatelila som sa aj s ľuďmi, ktorými iní opovrhovali. Nebolo to kvôli tomu, žeby boli zlí, len boli tí nešťastníci, ktorých si trieda vybrala za fackovacích panákov. A mojej najlepšej priateľke to nevadilo. Ale vadilo to ostatným. A tak som vošla v nemilosť. Ale našťastie som bola už v ôsmom ročníku, nebolo dosť času vyvrhnúť ma z kolektívu. Veľa som sa však trápila. Veď som nikomu neublížila... Rozhodla som sa, že sa to musí na strednej škole zmeniť, že začnem odznova.  

Aj som začala. Získala som si priateľov svojou bezprostrednosťou a vždy veselou náladou. Nikto však netušil, že niekedy sa potrebujem aj vyplakať. Z toho, ako som žila mi bolo zle, pretože to bol život v pretvárke. Každému vyhovovalo, že som iných nezaťažovala svojimi starosťami. Vždy som bola pripravená pomáhať každému, kto za mnou príde. Ale kto pomôže mne? Viem, nikdy som nebola sama: kamošky stáli stále pri mne, ale mala som niektoré veci, s ktorými som potrebovala pomôcť a nemohla som o nich hovoriť, pretože strach z toho, žeby som ostala opäť nepochopená a sama bol oveľa väčší. Tak som sa zase trápila.

V tom čase mi ochorela sesternica na smrteľnú chorobu: rozklad kostnej drene. Jej mamka - znovuzrodená kresťanka z Humenného k nám teraz chodievala dosť často, keďže sesternicu previezli z humenskej nemocnice do košickej. Často mi hovorila o Bohu. Boli sme aj spolu párkrát na bohoslužbách. Ešte stále som si neuvedomovala, ako veľmi Boha potrebujem. Raz - bolo to v sobotu - k nám prišla susedka (tiež kresťanka). Mamka jej šila nejaké veci. Medzitým, ako si skúšala šaty sa nás so sestrou spýtala, či by sme nešli spolu s ňou na evanjelizáciu. Nechcela som ísť, chystali sme sa s Maťou von, možno na diskotéku. Maťa mi však urobila škrt cez moje hýrivé plány: pozvanie prijala. Aj za mňa. Vraj po evanjelizácii ešte pôjdeme von. Súhlasila som.

Vždy som sa jej chcela podobať. Bola mojím vzorom v obliekaní - vždy mala dobrý vkus, v správaní - aj keď bola rebel a často za to dostala, ale bola silná a stále hovorila to, čo si myslela. A bola veľmi obľúbená. Tak mi ani nenapadlo zaprotestovať.

Počas bohoslužieb som myslela na neviem čo: kázeň si nepamätám. Pravdu povediac, nevedela som sa dočkať konca. Pred záverom bohoslužieb dával pastor pár otázok, na ktoré sme so sestrou odpovedali pozdvihnutím ruky. "Kto je na tomto mieste prvý raz?" "Ak si uvedomuješ, že potrebuješ Božie odpustenie, dvihni ruku." Maťa reagovala na tieto výzvy a ja som nechcela "zaostať". Dvíhala som ruku len kvôli nej. Ale to som ešte netušila, že o chvíľu Boh zmení celý môj život svojou prítomnosťou. Pri poslednej výzve "nech prídu dole tí, ktorí chcú prijať Pána Ježiša Krista za svojho Pána a Spasiteľa" som sa zrazu ocitla vpredu. Ani netuším, ako som sa tam dostala. Neprežívala som nič dramatické. Po líci mi stekala jediná slza. Posledná slza starého života. Veď som nemala ani za čím plakať. Zrazu som vedela, že som spravila to najlepšie, čo som kedy mohla spraviť a že už nikdy nebudem taká istá a že sa môj život rapídne zmení. Už cestou domov som si bola istá, že som iná. Boh do mňa vložil nový život! Hneď o pár dní sme sa dozvedeli, že moja sesternica je zrazu úplne v poriadku, zdravá ako ryba a môže sa vrátiť domov. Ani kontrolné vyšetrenia jej už nerobili. Veruže mi aj napadlo, či Boh nedal túto chorobu do rodiny mojej tety preto, aby mi ona mohla hovoriť o TOM, ktorý má o mňa skutočný záujem a stojí o mňa.

Odvtedy sa veľa zmenilo, ale o tom napíšem v inom svedectve. Ale chcem ešte povedať:

ĽÚBIM ŤA, JEŽIŠ! SI MOJA ŽIVOTNÁ LÁSKA!