Narodený: 25.5.1974

Znovuzrodený: 31.1.1992

Môj príbeh začal už dosť dávno ako už môžete vidieť z dátumu narodenia. Príchod na svet mi nič neuľahčovalo. V 8. mesiaci tehotenstva dostala moja mamka zápal slepého čreva a lekári jej dali dosť ťažkú otázku: "Chcete prežiť vy, alebo to dieťa?". Viete si určite predstaviť ten myšlienkový pochod, keď by vám dali takú otázku. A moja mamka ako správna matka sa rozhodla, že radšej nechá žiť mňa, no Boh je úžasný a zachránil nás oboch. Som veľmi rád a vďačný. Ďalšou prekážkou, aby som sa dostal živý na tento svet bola pupočná šnúra. Keď ma s ťažkosťami dostali von, už som nedýchal a lekári so mnou okamžite bežali preč zo sály, čo bol dosť nepríjemný zážitok aj pre moju mamku, lebo nevedela, čo sa deje. A aj tu chcem poďakovať Bohu za jeho záchranu. Svoje detstvo som prežíval dosť pokojne. Rodičia aj starí rodičia ma viedli od malička k viere, ale bola to len náboženská tradícia a Boha som osobne nepoznal, ale aj tak, keď sa pozriem s odstupom času, Boh odpovedal aj vtedy na moje modlitby. Jedno také svedectvo som zažil na základnej škole v 7. ročníku. Mali sme do školy doniesť veci, ktoré súvisia s našimi koníčkami, no a mňa už vtedy zaujímala elektronika. Tak som doniesol so sebou katalóg súčiastok, ktorý som mal iba požičaný a rôzne elektronické výtvory. Lenže čo sa nestalo, po obede, keď som sa vrátil do šatne po veci, zistil som, že mi chýbajú niektoré veci a hlavne požičaný katalóg. Začal som hľadať, no nikto nevedel ani nevidel čo sa stalo, vyhlásil som to aj pred celou triedou, no nič. Tak som sa začal za to každý večer modliť a prosil som Boha, aby mi pomohol. O niekoľko dní, keď som išiel do školy o čosi skôr, sa ku mne pristavil spolužiak a z tašky vyťahoval katalóg. Neveril som vlastným očiam, ale bola to pravda, do ruky mi dával ukradnutý katalóg. Poprosil ma, aby som nikomu nehovoril odkiaľ ho mám a ani nespomínal človeka od ktorého ten katalóg získal. Bol som nahnevaný na svojho spolužiaka, ktorý mi to urobil, ale dodržal som slovo a nikomu som nič nehovoril. Bolo to ťažké sedieť v triede s človekom, ktorý vás okradol a nič mu nepovedať pre sľub. Ale svedectvo tam už bolo aj keď som si ho až tak neuvedomoval.

Už od mladosti ma fascinoval vesmír a jeho tajomstvá. Snažil som sa využiť všetky možnosti aby som sa dozvedel niečo nové v tejto oblasti. A najviac ma fascinovala predstava života mimo našu planétu, začal som čítať Denikena a rôzne iné knihy. Môj pohľad na Boha sa začal skresľovať, pretože som ho začal považovať za mimozemšťana, ktorý začal experiment na našej Zemi a teraz nás pozoruje zo svojej vesmírnej lode ako sa vyvíjame. Po tomto období prišla dosť silná fascinácia bojovými umeniami a tak som začal robiť karate, kung-fu a iné bojové športy. S postupujúcimi schopnosťami to išlo stále hlbšie do duchovného sveta. Začalo to špeciálnym dýchaním, meditáciami až po využívanie rôznych "síl", kde človek sa už nepotrebuje ani dotknúť druhého človeka, aby ho zranil. A v takomto ktesťansko-bojovo-ufologistickom stave som zrazu na strednej škole začal z úst jedného spolužiaka počúvať dosť zvláštne slová o živom Bohu, ktorý má moc uzdravovať, oslobodzovať a dokonca aj kriesiť z mŕtvych  v súčasnej dobe! No ja som sa nechcel pred triedou javiť ako nejaký kresťan, tak som sa snažil počúvať ho keď sa s niekým rozprával o Bohu z bezpečnostnej vzdialenosti a tváril som sa akoby nič. Lenže toto nové poznanie o Bohu vo mne spustilo lavínu hľadania a skúmania. Dával som si otázku, ako ho nájdem, ako sa k nemu priblížim? Zobral som to po svojom. Začal som pravidelne navštevovať kostol, vypýtal od mamy bibliu, ktorú som dostal ešte ako chlapec a začal ju čítať. Zaujalo ma to natoľko, že som ani nešiel spať, kým so nečítal bibliu. Ale po nejakom čase ma to začalo nudiť a nevedel som prečo. V tom čase dotyčný spolužiak - Miro Tóth - zavolal na stretnutie kresťanskej  mládeže viacerých spolužiakov a tak som sa k nim pridal aj ja. Na tom stretnutí som mohol vidieť mnoho mladých ľudí, ktorí úprimne chválili Boha a bolo vidieť, že to naozaj myslia vážne. Cítil som Božiu lásku a prijatie. Od toho dňa som sa rozhodol. Tu sa mi páči, tu začnem chodiť. No stále som neurobil ten najdôležitejší krok, neodovzdal som svoj život do rúk Pána Ježiša Krista. Snažil som sa žiť lepší život, tak ako to hovorila biblia, no nedarilo sa mi to. Skôr sa mi zdalo, že čím viac sa snažím zo svojich síl, tým viac padám. Bôh však videl moje snaženie a pomohol mi. Môj priateľ Miloš Kolesár prijal Pána Ježiša na jednej z mládeží za dosť vzrušujúcich okolností a práve on mi zaplatil mládežnícky výlet na Dargov. Na tomto výlete som konečne pochopil, že byť kresťanom nie je dedičné, ale človek musí odovzdať osobne svoj život Bohu a On prinesie nový život aj zmenu charakteru. Takže na tomto výlete 31.1.1992 som osobne prijal Ježiša ako svojho Pána a spasiteľa a neľutujem to dodnes. Je toho ešte veľa, čo Bôh vykonal v mojom živote a rád vám o tom porozprávam na budúce.